List neznámeho trenčianskeho svetobežníka Kolodeja Sováka, ktorý bol objavený v múre nedávno asanovanej vstupnej budovy kúpaliska. Pravosť dokumentu, dátum a miesto vzniku sú predmetom skúmania.
Situačná správa z vnútrozemia
Vaše blahorodie,
Stavba železnice k západnému pobrežiu naráža na neustále prekážky. Inžinier, ktorý vytyčoval trasu, zrejme nemal o tomto území ani poňatia. Nie je to rovná a šíra savana a nežijú tu len kočovníci v stanových táboroch. Na prekvapenie, sú tu mestá. Nová trať prechádza cez husto obývané indiánske pueblá s ulicami, zástavbou hlinených domov, pohrebiskami, mohylami, chrámami, cestami a desiatkami ďalších prekážok. Na výkresoch možno chýbajú, no robotníci na ne narážajú na každom kroku. Nie je tu nič, čo by sa dalo len tak naložiť na koňa a posunúť o kúsok ďalej.
Naša malá pevnosť s nepočetnou vojenskou posádkou je posledným článkom, ktorým štát dosahuje do týchto končín. Snažíme sa udržať predovšetkým mier, aby stavba mohla nerušene napredovať. Stojí nás to nemálo času, síl i darov. Domorodcov musíme neustále presviedčať o nutnosti zbúrania ich stavieb. Aby to tak nebolelo, dokola im rozprávame rôzne príbehy o vlakoch, ktoré idú rýchlejšie ako kôň, sú silnejšie ako bizón a dymia viac než sopka na severe. Rozprávky majú veľmi radi, dôverčivo im veria a nakoniec vždy aj ustúpia. Zatiaľ.
V tunajšom pueble, ktoré je jedno z najväčších na trase, je aký-taký pokoj. Práce sa však neúmerne predlžujú a nevraživosť domorodcov voči nám narastá. Každú chvíľu zakopneme o zavlažovací systém. Nedávno sme boli dokonca nútení zbúrať veľké kamenné kúpele. Pre domorodcov to bola rana. Najmä v období sucha si bez nich nevedia predstaviť život. No stáli nám v ceste a vzhľadom na zdržanie sme už nemohli čakať, kým si postavia nové. Bola síce taká dohoda, tá však dnes už neplatí. Zmenili sa pomery a nastúpil nový náčelník.
Je trochu z iného cesta ako tí pred ním. Prišiel pred časom ako misionár s malou družinou kupcov a dobrodruhov v člnoch. Priniesol so sebou veci, ktorými na seba okamžite strhol pozornosť – ružence z farebných korálikov, plechový bubienok – a plné vrece zrkadielok. Vraj keď ich na brehu rieky vytiahol v lúčoch zapadajúceho slnka, mnohí inak rozvážni členovia osady zostali ako oslepení. Hneď začal aj kázať. Vyhlásil, že pochádza z ich krvi a po rokoch strávených na pobreží sa vrátil domov. Vyrozprával im svoj sen o veľkom svetle na východe. Počas svojej reči sa podľa svedkov viackrát dostal do vytrženia. Údajne sa vznášal nad pueblom a bol unášaný vidinami. Domorodci ho aj vďaka týmto nevídaným schopnostiam prijali medzi seba. Zhodou náhod práve vyhnali do savany dovtedajšieho náčelníka, ktorý potajomky rozpredal kolonistom zásoby osiva na nadchádzajúci rok. Keď mali voliť nového, vybrali si neznámeho misionára.
Z východného pobrežia sa aj naďalej do pevnosti trúsia ľudia rôzneho druhu a s rôznou povesťou. Prichádzajú so zámerom obchodovať s domorodcami, no predovšetkým chcú kolonizovať tunajšiu pôdu. Jedni veria, že narazia na zlatonosné ložiská a rýchlo zbohatnú. Iní tu stavajú rozľahlé haciendy a zakladajú tabakové plantáže. Tvrdia, že z nich budú mať prospech všetci. To isté hovoria aj tí, čo sa chystajú ryžovať pri rieke. Ani nám nezabudnú vždy zdôrazniť, že chcú svojim podnikaním v pueble šíriť civilizačnú misiu. Nebránime im. Zvykneme ich len upozorniť na miestne pomery a zvyky. Predovšetkým im odporučíme, aby navštívili náčelníka skôr, ako sa do niečoho pustia.
Náčelník im vychádza v ústrety – obvykle omnoho viac než na pol cesty. V spoločnosti cudzincov sa ukazuje rád. Vždy zvolá bubienkom svojich súkmeňovcov doprostred puebla, predstaví im obchodníka a následne už plamenne reční o príchode úrodných rokov a návrate bizónov. Ako obvykle, upadá do tranzu.
Súbežne s návštevou cudzincov sa zvykne v pueble objaviť zásielka debien s alkoholom. Náčelníkovi ju podľa všetkého obstarávajú ľudia z jeho družiny, najmä akýsi potulný flašinetár. Treba povedať, že chuť na ohnivú vodu medzi domorodcami je, a viditeľne rastie. Úspech majú už samotné fľaše. Sú z priehľadného skla a na vinete sú vyobrazení dvaja indiáni uprostred sveta plného kvetov a bizónov na pozadí posvätnej hory. Mnoho tých prostých detí prírody verí, že čím viac budú piť, tým skôr sa do krásneho nového sveta prenesú. Kombinácia nemierneho pitia s extatickými víziami náčelníka pôsobí podmaňujúco. Smejú sa a plačú, spievajú a tancujú. Vo všeobecnej eufórii sa vzdávajú v prospech cudzincov spoločnej pôdy, prístupov k rieke a nakoniec i zásob osiva na budúci rok. Noví vlastníci získanú pôdu obkolíkujú a tovar odvážajú ešte skôr, než orgie skončia a domorodci vytriezvejú.
K svojim súkmeňovcom sa náčelník správa veľmi priateľsky – pokiaľ sú s ním zajedno. Rád im pomôže i poradí, nazýva ich bratmi a sestrami. Ak je nálada, aj si s nimi zatancuje. Inak je to s tými, ktorí nechcú ani piť, ani tancovať, a otvorene reptajú na jeho ústretovosť ku kolonistom. Tu bratská láska končí a rýchlo sa obracia na hnev. Vo svojej pravidelnej kázni náčelník neváha nespokojencov vyhlásiť za nepriateľov kmeňa. Obviní ich z narušovania krehkého mieru, sprisahania a prestane ich zdraviť. Do toho sa objavujú chýry, že po nociach kúzlami odháňajú bizónie stáda. To zaberá najviac.
Je zrejmé, že tohto náčelníka tak skoro do pustatiny nevyženú. Zástup jeho priateľov a oddaných obdivovateľov rastie v pueble i na okolí. Oproti predošlým náčelníkom má neodškriepiteľný dar. Krásne spieva. Keď za súmraku zanôti clivú pieseň v sprievode trilkujúceho flašinetu, ľudia mu padajú k nohám ako zrelé kukuričné klasy. Milujú našu hudbu a je pre nich ako zjavenie. Zbytočné sú výstrahy tých, ktorí nie sú až tak obdarení sluchom, že pueblo upadá, nie je zasiate a na domoch sa boria strechy. Nielen jedlom je človek živý, zanôti v takých chvíľach náčelník a je po starostiach.
Toto mi príde nebezpečné. Keď tieto naivné deti prírody precitnú a uvedomia si, ako sa zatiaľ svet navôkol zmenil na nepoznanie, môže to znamenať komplikácie. Zrazu zistia, že mesto zdedené po predkoch im už nepatrí a potichu prešlo do cudzích rúk. Mám obavy, že keď sa im do toho objaví nad hlavou vysoký železničný násyp a prehrmí prvý vlak, nastane skutočné zdesenie. Či to prinesie nepokoje alebo len hlbokú rezignáciu a ešte hlbší úpadok, si netrúfam odhadnúť. Ani jedno však neprinesie nič dobré.
Vzhľadom na tento vývoj situácie dávam Vášmu blahorodiu na zváženie, či by napokon nebolo lepšie komplikáciám na tomto strategickom území včas predísť. Podľa môjho názoru treba ponúknuť domorodcom územie v rezerváciách na severe. S presunom nebude mať vláda veľké náklady. Ako som vypozoroval, k spokojnosti tunajšieho ľudu bude stačiť trochu jedla, veľa alkoholu, lopta a dobrý flašinetár. Ak im to ponúkneme, pôjdu dobrovoľne.
S úctou Váš oddaný Kolodej Sovák.
(prepísal Juraj Benko)